Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

História železorudných baní v Železníku (4. časť)
zdroj: www.kramaricova.blog.sme.sk
pridané: 8.2.2010

História železorudných baní v Železníku - koniec 19. storočia

Rok 1881 priniesol zlúčenie Rimavsko-muránskej železiarskej spoločnosti so Šalgótarjánskou spoločnosťou pre rafináciu železa. Vznikla tak Rimamuránsko-šalgótarjánska železiarska účastinná spoločnosť, ktorá mala sídlo v Budapešti a kapitál sedem miliónov zlatých. Táto nová spoločnosť bola najväčším výrobcom železa v celom Uhorsku. Pre Železník to znamenalo výstavbu baní a plány výstavby robotníckych kolónií. Rimamuránska spoločnosť vyrazila niekoľko šácht a všetku ťažbu sústredila v štôlni Ladislav. Vozíky s rudou v štôlni ťahali kone, jeden kôň vyviezol naraz osem plných vozíkov.

Kvôli plánovanej ťažbe sideritu postavili pred štôlňou Ladislav štyri pražiace pece. V roku 1881 tiež začala výstavba lanovej dráhy typu Bleichert od štôlne do Likiera, v dĺžke 12,8 km. Odstránila sa tým drahá doprava povozmi. Lanovkové vozíky vážili 150 kg a naložená ruda 330 kg, rýchlosť dopravy bola 1,7 m/s, ročne sa prepravilo 150-170 tisíc ton železnej rudy. Do prevádzky bola uvedená v roku 1883, na trati boli dve poháňacie a prepínacie stanice. Stožiare boli vysoké 2,5 až 40 metrov, najprv drevené, v rokoch 1893-1896 vymenené za železné, bolo ich 210. Lanová dráha bola poháňaná parnými kotolňami, používali ju aj štátne bane.

7. marca 1891 začali raziť Hornosirkovskú štôlňu, takmer 100 metrov pod úrovňou štôlne Ladislav, súčasne razili pod Hornosirkovskou aj Dolnosirkovskú štôlňu. Dolu v Sirku vybudovala v rokoch 1894-1895 spoločnosť 24 pražiacich pecí na praženie sideritu a pražiace pece pri štôlni Ladislav boli zrušené, teda sa skrátila aj lanová dráha o 1014 m medzi Železníkom (štôlňou Ladislav) a Sirkom. Pražiacich pecí bolo neskôr až štyridsať. Spoločnosť okrem štôlní a viacerých šácht postavila aj zhromažďovacie miestnosti pre robotníkov, kancelárie, dielne, sklady a robotnícke kolónie.

Výstavba neminula ani Rákoš, tu sa v roku 1891 uskutočnil geologický prieskum nižších častí ložiska pomocou vrtu poháňaného ľudskou silou, vrt mal hĺbku 217,6 metra - bol to prvý hlboký vrt v celom uhorskom rudnom baníctve. Zásoby sa v roku 1906 odhadovali na 3.600.000 ton sideritu. Vyťaženú rudu vozili z Rákoša na vozoch k Sirku, v roku 1892 postavili štvorkilometrovú úzkokoľajku z Rákošskej Bane do Sirka. Pri Červeňanoch postavili ponad údolie 62 metrový most so zákrutou 50°, bol to prvý most v Uhorsku so zákrutou. Na trati bol ešte jeden most, tiež so zákrutou, ale priestor pod ním zasypávali jalovinou z bane, takže na začiatku 20. storočia už most nebolo vidno. Po úzkokoľajke odvážali vozíky s rudou do Sirka najprv kone, neskôr sa používali úzkorozchodné parné lokomotívy nemeckej firmy Kraus a spol., ktoré ťahali dvadsať banských vozíkov rýchlosťou 20 km/h. foto (posledné na stránke) V osade Rákošská Baňa postavila Rimamuránska spoločnosť rovnaké zázemie pre baníkov ako v Železníku. Zvýšila sa aj ťažba, od roku 1881 do 1892 zo 47,8 tisíc ton na 100 tisíc ton, v roku 1905 už 150 tisíc ton železnej rudy z oboch ložísk. Najvyššia ťažba bola v roku 1912: 205 tisíc ton (Železník 131,3 tisíc, Rákoš 73,7 tisíc ton).

Štátne bane po tom, keď Rimamuránska spoločnosť vybudovala lanovku vozili rudu od lanovej dráhy v Likieri železnicou do Tisovca k vysokej peci. V roku 1901 začali stavať pražiace pece pred štôlňou František Jozef a lanovú dráhu Železník-Tisovec v dĺžke 15189 m s dvoma poháňacími a prepínacími stanicami. Rýchlosť bola 1,5 m/s, jeden vozík viezol 269 kg rudy. Zariadenie lanovky dodali železiarne Vajda Hunyad z rumunskej Hunedoary. Dráha mala 156 drevených stožiarov, ktoré vymenili za železné až v 20. rokoch 20. storočia. Dráhu sprevádzkovali v roku 1902. Popri oboch lanových dráhach viedol prevádzkový telefón. Počas 1. svetovej vojny štátne bane uložili popri lanovke podzemný elektrický kábel z Tisovca na Železník, ktorým priviedli prúd s napätím 11 tisíc V. Transformovaný na 380 V bol využitý v dielňach, na osvetlenie pražiacich pecí a kancelárií. Štátne bane začali v apríli 1899 raziť dedičnú štôlňu Alžbeta, neskôr premenovaná na Šrobárovu. Práce boli sťažené závalmi, ktoré sa vyskytovali aj po dokončení štôlne, preto ju v rokoch 1908-1910 vybetónovali. V štôlni od 1. svetovej vojny premávala elektrická lokomotíva s bočným snímaním prúdu, pred štôlňou vybudovali pražiace pece, prevádzkové budovy a robotnícke kolónie.

Rovnako aj Heinzelman musel zväčšovať profily štôlní, zaviesť v nich koľajovú dopravu, raziť nové štôlne a šachty. Od novej štôlne Leonóra postavil lanovú dráhu do železiarne v Chyžnianskej Vode, dlhú 5,35 km so 78-mi železnými stožiarmi. Vozíky išli rýchlosťou 2 m/s - klesanie lanovky si nevynútilo pohonné zariadenie, mali nosnosť 100 kg. V roku 1913 sa spustila 4,1 km dlhá prípojka z ložiska Nandraž. 1916 Heinzelmanove oprávnenia získal Coburg a ťažil v Turčoku, Rákoši, a v Sirku. Okrem vyrazenia šachty v Turčoku Coburg ďalej neinvestoval a ako jediný vozil rudu pre vysokú pec v Červeňanoch povozmi. Obnovil v roku 1885 činnosť železiarne v Červeňanoch. Pec počas svojej prevádzky v rokoch 1872-1903 vyrobila 675,5 tisíc ton surového železa (s poznámkou autora, že súčasná vysoká pec toto množstvo vyrobí za 2-3 mesiace).

V rokoch 1885-1901 dosiahla pec čistý zisk skoro 120 tisíc korún. V roku 1902 pec nevyrábala, v roku 1903 vyrábala, ale pre nepriaznivé ekonomické výsledky výrobu definitívne zastavili. Táto vysoká pec bola už technicky zaostalá, koncom 19. storočia začali vysoké pece pri výrobe používať koks, ale vysoká pec v Červeňanoch používala do konca prevádzky drevné uhlie. Coburg chystal v roku 1898 rekonštrukciu závodov na Horehroní a vysokej pece v Červeňanoch, celková rekonštrukcia mala stáť 1.330.000 zlatých, Coburg na túto investíciu potreboval úver. Budapeštianska Obchodná banka mu ponúkla maximálne 600 tisíc zlatých a chcela rozhodujúci vplyv v jeho prevádzkach. Coburg pripravovanú rekonštrukciu prevádzok neuskutočnil. V roku 1916 získal od Heinzelmana okrem banských oprávnení v Železníku, Rákoši a Nandraži aj železiareň v Chyžnianskej Vode, s pomocou budapeštianskej Vlasteneckej banky založil spoločnosť Banské a hutnícke závody kniežaťa Coburga, účastinná spoločnosť.

Hlavný zdroj: Gustáv Frák - Baníctvo v Železníku, 1987
Fotografie: Lucia Kramaričová

Hornosirkovská štôlňa, dnešný stav