Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

História železorudných baní v Železníku (5. časť)
zdroj: www.kramaricova.blog.sme.sk
pridané: 10.2.2010

História železorudných baní v Železníku - pracovné podmienky

Na prelome 19. a 20. storočia sa zmodernizovali aj spôsoby dobývania rudy. Po prvýkrát sa vŕtalo strojom v Rákoši v roku 1899, použil sa elektrický vŕtací stroj Thomson-Houston. Kvôli jeho veľkej hmotnosti sa už v roku 1905 používali stroje Siemens-Schuckert. Takto vyzerala práca s nimi o pár desaťročí neskôr v uhoľnej bani. Neosvedčili sa ani nemecké stroje, ani americké Ingersoll. V roku 1914 zaviedli v štátnych baniach pneumatické vŕtanie. V novovyrazených štôlniach sa kládli koľajnice, iba v starých sa ešte udržali drevené dráhy.

Rozchod koľajníc bol vo všetkých baniach v Železníku 520 mm. Len v hlavných chodbách sa využívala konská doprava, v ostatných častiach sa banské vozíky naďalej tlačili ľudskou silou. Prvýkrát sa zaviedla konská doprava v štôlni Ladislav v roku 1885. Kôň ťahal osem vozíkov v súprave. Mechanická doprava bola zavedená prvýkrát v Hornosirkovskej a v Dolnosirkovskej štôlni, ktoré patrili Rimamuránskej spoločnosti. Súpravu tridsiatich vozíkov ťahali benzínové lokomotívy Ruhrthaler s výkonom 16,2 kW rýchlosťou 1,3 m/s. Štátne bane zaviedli mechanickú dopravu v roku 1917 s použitím trolejovej elektrickej lokomotívy, ktorá ťahala dvadsať vagónov.

Šachty mali na povrchu ťažné parné stroje s bubnami na navíjanie a odvíjanie lán. Niektoré šachty boli dvojčinné, mali dve ťažné klietky. Banské diela boli vystužené drevenými výstužami - dve 2,2-metrové stojky spojené hore stropnicou. Dolnosirkovská štôlňa razená v 90. rokoch 19. storočia bola vystužená železnými profilmi, takáto výstuž vydržala na niektorých miestach celých 70 rokov ťažby v tejto štôlni. Štátne bane začali v roku 1908 betónovať štôlňu Alžbeta. Táto prvá železobetónová výstuž v Spišsko-gemerskom rudohorí vydržala do konca ťažby v štôlni. Na niektorých miestach rástli na výdreve huby, preto sa drevo impregnovalo. Drevené vence sa používali aj na výstuže šácht a komínov, preto mali banské spoločnosti vysokú spotrebu dreva - napríklad v roku 1904 Rimamuránska spoločnosť spotrebovala 86721 metrov dreva. Ročne sa vo všetkých baniach v Železníku aj v Rákoši spotrebovalo okolo 5000 m3 dreva.

Osvetlenie v baniach poskytovali spočiatku sviečky, v baniach Rimamuránskej spoločnosti sa v roku 1882 začali používať kahance s repkovým olejom, ktoré ale dosť čmudili. V štátnych baniach sa kahance používali od roku 1885 a v Heinzelmannových baniach sa svietilo stále sviečkami. V roku 1906 baníci Rimamuránskej spoločnosti začali používať karbidové lampy. Štátni baníci ich používali od roku 1908 a v Heinzelmannových baniach prešli v roku 1912 od sviečok tiež na karbidové lampy. Hlavné náraziská boli osvetlené od roku 1895 elektrickým svetlom. V Železníku nebývali problémy so zatápaním, voda vytekala štôlňami von. V Rákoši sa používali čerpadlá s parným pohonom, viackrát boli tunajšie bane zatápané - v roku 1900 museli byť všetky práce na pol roka odstavené a odčerpávala sa voda. Vetranie bolo prirodzené, vďaka veľkým výškovým rozdielom vzduch prirodzene prúdil. Toto vetranie však nebolo dostatočné, vzduch sa usmerňoval stavbou dvier a používali sa aj ventilátory, ktoré poháňali chlapci.

Ruda sa spočiatku od jaloviny oddeľovala ručne. Do pražiacich pecí sa nasypalo 9-12 ton sideritu, naň nasypali triesky a drevo, vrstvu drevného uhlia s koksom, ďalej menšiu vrstvu sideritu, na ňu opäť nasypali drevné uhlie s koksom a vrstvy sa striedali až do naplnenia pece. Po zapálení horeli vrstvy 24 hodín, potom zospodku vyhrabávali rudu, ktorú po vychladnutí ručne triedili od jaloviny a nakladali do vozíkov lanovej dráhy. Zvrchu prisypali do pece ďalšiu rudu. Za deň sa prepražilo 18 ton kusovej rudy, zisk bol 12 ton praženej rudy. V roku 1913 vybudovala Rimamuránska spoločnosť v Sirku pri pražiacich peciach zariadenie na mechanické triedenie sideritov, ktoré delilo rudu na drobnú, strednú a kusovú. V období do konca 1. svetovej vojny bola najvyššia ťažba v roku 1909 - 220,7 tisíc ton. Ťažba rudy v Železníku tvorila 11,2 % celouhorskej ťažby a 20 % železorudnej ťažby na území Slovenska.

Asi štvrtina robotníkov bývala v robotníckej osade - tí nemali žiaden majetok, ostatní bývali v okolitých obciach vo vlastných domoch a vlastnili aj malý pozemok, ktorý sami obrábali. Medzi pracovníkmi jednotlivých banských spoločností boli nielen muži, ale aj ženy a deti. Mzdy záviseli od množstva vyťaženej rudy alebo od vyrazených metrov chodieb. Začiatkom mesiaca v Rimamuránskej spoločnosti určil riaditeľ každej skupine mzdu za vagón rudy/za stopu vyrazenej chodby. V polovici mesiaca skontroloval zoznam, ktorý spravili dozorcovia a skupinám, ktoré prekročili zvyčajný priemerný zárobok, znížil sadzbu, preto baníci do polovice mesiaca nepodávali vysoké výkony, aby im neukrátili mzdu. V skupinách pracovali 2-6 baníci, len vedúci skupiny dostal 100 % zárobku, ostatní podľa dĺžky praxe dostávali 50-95 % jeho zárobku.

Keď vybudovali na Železníku robotnícke kolónie, presídlil lekár bratskej pokladnice z Revúcej do Železníka - v roku 1890. Baníci sa dovtedy aj potom liečili bylinkami a mastičkami, aj zariekaním. V roku 1892 doktor v Železníku zriadil aj malú nemocnicu s desiatimi lôžkami. Chlapci začínali pracovať ako dvanásťroční, postupne mali viac povinností a museli robiť náročnejšie práce.

Banský zákon z roku 1854 predpisoval spoločnostiam vydanie pracovných poriadkov. V Železníku vydala prvý pracovný poriadok Rimamuránska spoločnosť v roku 1882. Tento poriadok predpisoval 12-hodinový pracovný čas (06:00 - 18:00, 18:00 - 06:00). Robotníkom sa zmena pracovného času nepozdávala - ráno aj večer bývalo čítanie menoslovu, na ktorom museli byť všetci robotníci prítomní, meškanie alebo hovor počas čítania sa trestali. V roku 1899 vydala spoločnosť nový pracovný poriadok, v ktorom pamätala aj na štrajk (odohral sa v roku 1895) - robotníci zúčastnení alebo podporujúci štrajk mohli byť okamžite prepustení. Poriadok vyratúva viacero priestupkov aj s náhradou škody a finančnými trestami.

Počas prvej svetovej vojny muselo veľa baníkov narukovať, preto bola prevádzka v baniach obmedzená. Bojujúcich robotníkov spoločnosti skúšali nahradiť vojnovými zajatcami a civilmi evakuovanými z východu Slovenska. Tieto "náhrady" ušli kvôli zlým pracovným podmienkam a nedostatočnej strave. Baníci dostávali po vojne od spoločností drahotné príspevky, ktoré však nedosahovali ani tretinu skutočného nárastu cien. Problém bol aj s nedostatkom streliva, benzínu a karbidu. Rimamuránska spoločnosť v roku 1915 prerobila banské lokomotívy na petrolejové. Železiarňam zas chýbalo uhlie a koks. Kvôli nedostatku karbidu musel Coburg, ktorý prebral Heinzelmannove bane, obmedziť ťažbu a neskôr aj prepúšťať baníkov.

V Železníku robotníci nežili až do roku 1883, bývali v okolitých obciach. Rimamuránska spoločnosť od roku 1882 postavila šesťbytové domy "Na kríži" a hornú kolóniu Ladislav. Pri dokončení výstavby 22.8.1883 sa usporiadala banícka slávnosť, na ktorú prišla vojenská hudba z Jelšavy. V rokoch 1906-1907 vybudovala spoločnosť štvorbytové domy - dolnú kolóniu Ladislav, v Rákoši postavila prevádzkové budovy a štvorbytové domy už v roku 1896. Spoločnosť tak mala v Železníku 79 robotníckych, 21 úradníckych a dozorcovských bytov, v Rákoši 63 robotníckych a 12 bytov pre úradníkov a dozorcov. V Železníku bývala asi štvrtina robotníkov, ostatní bývali v okolitých obciach. V roku 1884 postavila Rimamuránska spoločnosť v hornej kolónii Ladislav ľudovú jednotriedku pre deti robotníkov, v roku 1889 už ju museli rozšíriť na dvojtriedku. V roku 1896 zriadili ľudovú školu aj v Rákošskej Bani. Štátne bane postavili byty v rokoch 1913-1914 v osade Alžbeta (1920 premenovaná na Šrobárovú), bolo tam 18 bytov a postavili aj dva dvojposchodové domy s 30-imi bytmi nazvané Štokovec.

Hlavný zdroj: Gustáv Frák - Baníctvo v Železníku, 1987
Fotografie: Lucia Kramaričová

Kolónia Ladislav