Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

História železorudných baní v Železníku (6. časť)
zdroj: www.kramaricova.blog.sme.sk
pridané: 13.2.2010

História železorudných baní v Železníku - štrajky

Prvé štrajky baníkov zapríčinili spory so zemepánmi o pôdu, keď baníci obrábali viac pôdy, ako mali pridelené. Potrestaní boli palicovaním a žalárom. Štrajk v roku 1875 spôsobili nevyplatené mzdy, Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť musela v kríze žiadať 500-tisíc zlatých pôžičku na mzdy, aby baníci nastúpili do práce. Neskôr najmä furmani protestovali proti novopostavenej lanovej dráhe do Likiera a drevené stožiare viackrát podpílili.

O dvadsať rokov vypukol nový štrajk v Rimamuránskej spoločnosti. Robotníci požadovali vyššie mzdy a lepšie zaobchádzanie od dozorcov a úradníkov. Mzdy spoločnosť znížila kvôli vyšším výrobným nákladom. Baníci od riaditeľa závodu žiadali zabezpečenie už od prvého dňa choroby, aby dostávali mzdu každú druhú sobotu a výmenu krutého banského dozorcu. Riaditeľ odmietal splniť požiadavky a vypukol štrajk. Úradníci sa obávali a povolali do závodu žandársku hliadku. Do štrajku sa zapojili aj robotníci obsluhujúci lanovú dráhu, takže zastavili prevoz rudy do železiarní. Spoločnosť vodcov štrajku uväznila a nariadila nástup do práce pod hrozbou prepustenia z práce a straty nároku na výplatu poistného. Baníci do práce však nenastúpili, robotníkov lanovej dráhy prinútili žandári obnoviť expedíciu rudy k vysokým peciam v Likieri. Štrajk trval sedem dní a baníci rezignovaní nastúpili do práce, keď videli, že vodcovia sú uväznení a ruda sa odváža. Spoločnosť v tom čase mala čistý zisk takmer dva milióny zlatých. Priemerný ročný zárobok robotníkov bol 200 až 250 zlatých.

O desať rokov, v roku 1905, vypukol v Rimamuránskej spoločnosti ďalší banícky štrajk. Dozorcovia voči baníkom ešte viac pritvrdili a mzdy sa krátili rôznymi pokutami. Baníci spísali požiadavky a predložili ich novému riaditeľovi závodu. Žiadali minimálnu dennú mzdu tri koruny a neznižovať "nadpriemerný" zárobok, za prácu v nedeľu požadovali dvojnásobnú mzdu. Do závodu opäť prišla žandárska hliadka. Riaditeľ spoločnosti odmietol splniť čo len jednu požiadavku a nariadil baníkom návrat do práce. Štvrtý deň štrajku prišlo do závodu 226 vojakov na žiadosť úradníkov. Vojaci mali zabrániť schôdzkam baníkov, priviedli robotníkov lanovej dráhy a prinútili ich obnoviť vývoz rudy. Po týždni baníci znovu nastúpili do práce, keď im riaditeľ sľúbil prešetrenie a vyriešenie ich požiadaviek. Splnila sa len žiadosť, aby sa sirkovskí baníci zhromažďovali pred baňou Ladislav a mierne sa zvýšil denný zárobok. Ako aj po predchádzajúcom štrajku, niekoľkí baníci odišli za prácou do Ameriky. V roku 1904/1905 mala Rimamuránska spoločnosť čistý zisk vyše šesť miliónov korún.

Po štrajku sa pokuty viac rozmohli a správanie dozorcov sa nezmenilo, všetko sa ešte zhoršilo príchodom nového riaditeľa závodu koncom roka 1910. Ako už tradične, aj ďalší štrajk začal v polovici mája. Baníci okrem iného požadovali osemhodinový pracovný čas, zrušenie systému pokút, minimálne päť korún za smenu. Ruda sa naďalej expedovala. Do závodu prišli žandári aj vojenský oddiel. Štrajkujúcich baníkov do jedného prepustili a vykázali zo závodných bytov. Zástupcovia baníkov s kňazom išli do Budapešti na generálne riaditeľstvo spoločnosti, kde ich však odmietli prijať a kňazovi Makovickému vyčítali, že zastupuje buričov. Baníci vidiac, že si nepomôžu, po necelých dvoch týždňoch nastúpili do práce. Sedemnásť baníkov odmietli prijať do práce a ďalší odišli dobrovoľne. Vojenský oddiel odišiel, žandárska hliadka zostala v závode. Rimamuránska spoločnosť v tomto roku dosiahla čistý zisk 11,3 milióna korún.

Riaditeľ závodu v Železníku odporujúcich a búriacich sa baníkov poslal počas prvej svetovej vojny na front. V dolnej kolónii Ladislav bol v jednom byte žalár, kam uväzovali baníkov ako vojnových zajatcov. 1. mája 1917 baníci napriek zákazu osláv nepracovali. Vláda odmietala od roku 1903 schváliť žiadosti Ústredia odborových organizácií o povolenie odborovej organizácie baníkov. Dosiahlo sa len povolenie vydávať časopis Bányamunkás (Baník) - až v roku 1913. Na Železník sa dostal až po štyroch rokoch. Zastupoval aj funkciu odborovej organizácie a poskytoval baníkom finančnú pomoc počas choroby a právne rady. Prvá odborová banícka organizácia v Gemeri bola založená 2.9.1917 v Rožňave, v Železníku 16.9.1917, baníci boli zlúčení s kovorobotníkmi. Riaditeľ závodu Rimamuránskej spoločnosti aj riaditeľ štátnych baní chceli odborovú organizáciu zrušiť. Zbierka počas tanečnej zábavy bola využitá na založenie robotníckej knižnice.

Po VOSR bol tlak na vládu aj Rimamuránsku spoločnosť ešte väčší, vláda 28. januára 1918 schválila stanovy Zväzu baníkov a hutníkov, miestne organizácie vznikali aj v jednotlivých závodoch. V Sirku vznikla 5. mája 1918, pre Sirk, Rákoš aj Železník. V Turčoku tiež vznikla v ten istý deň miestna 157-členná skupina Zväzu baníkov a hutníkov.

Hlavný zdroj: Gustáv Frák - Baníctvo v Železníku, 1987
Fotografie: Lucia Kramaričová

Banícke lampy