Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

História železorudných baní v Železníku (3. časť)
zdroj: www.kramaricova.blog.sme.sk
pridané: 5.2.2010

História železorudných baní v Železníku do r. 1881

Železnícke bane boli zmapované v roku 1863 z iniciatívy Rimavsko-muránskej železiarskej spoločnosti. Miestna ruda bola kvalitná a lacná v porovnaní s rudou z iných gemerských baní aj zo zahraničných. Cena bola nižšia aj napriek nákladnému systému prepravy k peciam na vozoch po zlých cestách. Rimavsko-muránska spoločnosť v rámci šetrenia za dovoz vypracovala plán úzkokoľajky do Revúcej a do Tisovca. Spoločnosť mala zaplatiť 2/3 nákladov a zvyšnú tretinu mal hradiť štát, ten po počiatočnom súhlase od projektu odstúpil. Zásoby v ložisku sa odhadovali v 60. rokoch 19. storočia na 5,6 milióna ton, zásoby v Rákoši na polovicu zásob Železníka.

Železnícke ložisko sa stalo dosť významným, v roku 1856 sa vyťažilo 47,4% celouhorskej ťažby železa v Gemeri, z toho v Železníku 23,3%. Rakúsky železiarsky odborník I. Biderman 1857 zaraďoval železnícke a rákošské ložisko medzi štyri najväčšie ložiská v Rakúsku (ostatné Präphil, Erzberg, Krušná Hora). Uhorský železiarsky priemysel dostával rudu zo Železníka najlacnejšie v monarchii.

Hospodársky význam tejto oblasti bol nezanedbateľný, v celom procese od ťažby cez dopravu po spracovanie železa bolo zapojených okolo 3500 robotníkov. Darilo sa aj mestu Revúca, ktoré bolo najväčším účastinárom Rimavsko-muránskej železiarskej spoločnosti. Tieto okolnosti prispeli k tomu, že túžba založiť slovenské gymnázium našla odozvu - v roku 1862 vzniklo v Revúcej úplne prvé gymnázium s vyučovaním všetkých predmetov v slovenskom jazyku. Gymnázium bolo finančne podporované Rimavsko-muránskou spoločnosťou aj samotnými baníkmi a obyvateľmi okolitých obcí, štát naň neprispieval vôbec.

Od 60. rokov 19. storočia sa okrem limonitov a okrov začali ťažiť aj siderity, preto Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť prenikala aj do nižších častí ložiska. Až doteraz všetky práce v bani vykonával jeden človek, od tohto obdobia sa začína deľba práce a špecifikácia pracovníkov pre jednotlivé úkony.

Pri tvrdých horninách baník sám navŕtal diery pre pušný prach. Od roku 1885 bol pušný prach nahradený dynamitom. Pri razení ho prvýkrát použili v roku 1870, postup prác v tvrdých horninách sa značne urýchlil. Ruda sa vyvážala na povrch drevenými vozíkmi po drevených dráhach. Kým sa mohli položiť koľajnice, museli sa profily štôlní zväčšiť, vyrovnať stúpanie a zákruty. Prvé koľajnice položili 1868 v štôlni Magnae Spei, 1870 v štôlni Ladislav, 1872 v štôlni Štefan. Ruda sa už prepravovala v železných vagónoch tlačených ľuďmi. V Rákoši prvé koľajnice položili v rokoch 1867-8 v dedičnej štôlni Jozef. V tomto období stále prevládali drevené vozíky.

V 70. rokoch 19. storočia nastal vplyvom zvyšujúcej sa ťažby nedostatok baníkov, prichádzali sem prisťahovalci, niektorí ostali natrvalo vďaka ženbe.

Podľa prameňov v roku 1865 bola v Železníku najvyššia ťažba na jedného robotníka, v porovnaní s oblasťami Dobšiná-Nižná Slaná a Štítnik-Hrádok. To veľmi neovplynilo zárobky baníkov, závislé od množstva vyťaženej rudy a od vyrazených stôp chodieb. Baníci zarábali veľmi málo, preto popri robote v baniach ešte obhospodarovali polia. Mzda sa krátila zrážkami za pušný prach a za pokuty. Niekedy baník nedostal výplatu žiadnu a ešte bol aj dlžný. Zamestnávatelia odrátavali baníkom zo mzdy aj cenu potravín, ktorými ich zásobovali. Banský cech založený v roku 1846 nepodporoval invalidných baníkov, ani rodiny zosnulých baníkov. Poskytoval len dosky na truhlu, baníci teda žiadali, aby sa bratská pokladnica vzťahovala aj na nich, nielen na hámorských robotníkov. Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť založila bratskú pokladnicu v roku 1859. Baníci do nej prispievali určitou sumou z každej výplaty. Členovia mali nárok na lekárske ošetrenie, lieky, penziu a pohrebné, podporu dostávali aj ich vdovy a siroty. Aby mal nárok na penziu, musel byť robotník členom bratskej pokladnice aspoň desať rokov, členovia mohli žiadať od bratskej pokladnice pôžičky a mali právo na neplatené voľno najviac štyri mesiace za rok - to využívali baníci v lete na privyrobenie si počas žatvy. Bratská pokladnica zamestnávala lekára, ktorý býval v Revúcej. Počet pracovných úrazov sa zvýšil najmä v súvislosti so strelnými prácami s dynamitom a s koľajovou dopravou v baniach.

Hlavný zdroj: Gustáv Frák - Baníctvo v Železníku, 1987
Fotografie: Lucia Kramaričová

Mapa železníckeho ložiska, dnes v Banskom múzeu v Rožňave